Epic blog from
Svet ti leží pri nohách, neboj sa ho spoznať
Svet ti leží pri nohách, neboj sa ho spoznať
Do nového dňa nás privítalo jasné počasie, ktoré bolo ako stvorené na turistiku. Danka však mala iný názor, a podľa nej to bolo počasie na kúpanie. Keďže sme počas našej „dovolenky“ stále chodili po kopcoch, vyžadovala si aspoň pol dňa pri mori. Neochotne som s ňou musel súhlasiť. To ako sa k tomu moru máme dostať ostalo na mne, a tak som si aspoň vybral najdlhšiu možnú cestu cez odľahlé dedinky a serpentíny.
Vyrazili sme od mosta, pri ktorom sme si predchádzajúcu noc našli perfektné miesto na odstavenie auta a vydali sme sa smerom na Morosagliu. V tejto rozťahanej dedinke, pripomínajúcej slovenské kopanice sa v roku 1725 narodil Pascal Paoli. Bol to známy nacionalista a revolucionár, ktorý celý život bojoval za nezávislosť Korziky, či už na bojisku, alebo diplomaticky po nútenej emigrácii do Veľkej Británie. Vďaka jeho činnosti bola založená jediná univerzita ostrova v meste Corte, či prímorské mestečko L'Île-Rousse. Pre miestnych je dodnes národným hrdinom.
Samotná Morosaglia stojí v kopcoch okolo 800 metrov nad morom. Kľukatá cesta vedúca cez dedinu je plná výhľadov na vzdialené skalnaté vrcholy i na ďalšie dediny, ktoré svietia uprostred zalesnených svahov. Keď sme touto cestou prechádzali včera po tme, nevedeli sme si ani len predstaviť, o aký výhľad prichádzame. Z dediny sme vystúpali až do sedla Col de Prato, v ktorom začína turistická trasa na známy vrchol Monte San Petrone (1766 m n.m.). Za sedlom sme opustili hlavnú cestu (ak sa to dalo nazvať hlavná cesta) a pustili sa cez serpentíny do končín, kam sa bežní turisti len tak bezdôvodne nevyberú. Sami sme nevedeli kam ideme, a prečo tam ideme, ale ako sa hovorí: ,,cesta je cieľ'.
To že nie sme na hlavnom ťahu sme zistili v prvej osade s romantickými kamennými domami, kde šírka cesty bola maximálne na jedno auto. V druhej osade, kde sa cesta stáčala na päť metrovej plošine o 180 stupňov, sme museli zastať a počkať až pani pred nami na malom Renaulte vytočí ostrú zákrutu. Nemala bohvieaký odhad a kvôli otočeniu musela päť krát cúvnuť. U nás by si vyslúžila minimálne vytrúbenie a nejaké to hanlivé gesto od ostatných vodičov, no tu všetci domáci stáli poslušne v rade a nijako im zdržanie neprekážalo. Iný kraj, iný mrav.
Cesta ďalej klesala ostrými zákrutami pomedzi husté stromy. Bol som prekvapený, koľko z nich tvoria jedlé gaštany. Míňali sme ťažkú cestársku techniku, ktorá riešila problémy so zosuvom pôdy. Cez ďalšiu kamennú dedinku sme sa dostali do sedla Saint-Antoine, v ktorom nás zaujala zrúcanina kláštora Saint-Antoine de Casabianca. Skúsili sme ho preskúmať, vstupná brána však bola zatvorená. V ďalšej rozťahanej osade, ktorá mala len zopár domov mi udrel do očí dominantný kostol, ktorý stál na vyvýšenom pahorku. Podľa mapy sa volal Sant’Agustinu. Musel som zastaviť pri krajnici a spraviť si zopár fotiek. Vždy keď kvôli foteniu zastavujem auto, Danka len krúti hlavou. V týchto chvíľach ma určite prirovnáva k povestným japonským turistom.
Prvá veľká dedina (aspoň na korzické pomery) na ktorú sme narazili sa volala Campile. Jej dominantou bol veľký Kostol svätého Petra a svätého Pavla (Église Saint-Pierre-et-Saint-Paul) pri ktorej stál pekne upravený verejný vodovod. Využili sme situáciu a doplnili zásoby vody. Z dediny nás cesta viedla z hôr do údolia, kde sa napojila na hlavný ťah spájajúci vnútrozemské Corte s prístavnou Bastiou. Čakalo nás pár nezáživných kilometrov, kým sme sa dostali k pobrežiu.
Keďže sme sa chceli ísť kúpať, (Danka sa chcela ísť kúpať), zamieril som cestou k letisku Bastia Poretta, ktorá vedie bližšie k pláži. Hneď za letiskom sme narazili na veľkú Katedrálu Lucciana, (Cathédrale Sainte-Marie-de-l'Assomption) pri ktorej sme si prehliadli zaujímavé archeologické vykopávky. Za katedrálou sa cesta stočila na sever na úzky, 12 kilometrov dlhý pás pevniny, ktorý oddeľuje lagúnu (alebo v doslovnom preklade rybník) Biguglia od mora. Táto najväčšia mokrina Korziky je významným biotopom vodných vtákov. Okrem nich tu žije rozsiahla vodná fauna a dokonca aj korytnačky. Celá lagúna je vyhlásená za prírodnú rezerváciu.
Na úzkej pevnine sme minuli pár hotelov a reštaurácií, kemp, rezidentné štvrte s vilami a dokonca aj jazdeckú školu. Budovy sa striedali so zeleňou, ktorú reprezentujú nižšie kríky a obrovské rákosie, kde tu prerastené väčšími stromami. Strácali sa v nich nenápadné prachové cestičky vedúce na ukryté parkoviská, odkiaľ sa dá vyraziť na niektorú z opustených pláži. My sme si ako zastávku zvolili pláž Marana, ktorá leží v najužšom bode pásu. Danka sa natešene vrhla do vody, no ja som z nej veľmi nadšený nebol. Radšej sme mohli ísť niekde na hory.
Po kúpaní sme mali ešte trochu času, ktorý som chcel využiť prehliadkou ekomúzea, ležiaceho na malom ostrove v lagúne Biguglia, spojeného s brehom dlhým kolovým mostom. Presunuli sme sa na vnútrozemskú stranu lagúny, na veľké parkovisko, ktoré leží pri parku Fornacina. Cez park so zaujímavou stredomorskou flórou sme prešli k drevenej lávke, z ktorej bol výhľad na rozsiahlu vodnú hladinu. S úžasom som pozoroval vtáky, ktoré stáli na drevených koloch trčiacich z vody. Hoci v bezprostrednej blízkosti môjho fotoaparátu ich bolo len zopár, v diaľke ich boli vidieť stovky.
Keď sme prišli ku kolovému mostu, našli sme len zamknutú bránu s oznamom. Múzeum bolo mimo sezóny otvorené len cez pracovné dni a keďže bol víkend, mali sme smolu. Aj také je riziko toho, keď človek neplánuje dopredu. Vrátili sme sa k autu a vyrazili do Bastie hľadať ubytovanie na večer. Po jednom kempe pre karavany a druhom, ktorý bol označený mape, ale očividne neexistoval sme nakoniec po tme našli kemp ďaleko za Bastiou, v prímorskej dedine Sisco, s dobrým hygienickým zázemím a dokonca za bezkonkurenčnú cenu. Nič viac sme si pre našu poslednú noc na ostrove ani nemohli priať.
Na druhý deň ráno sme sa zobudili na zemi. Náš nafukovací matrac neprežil poslednú noc. To že fučí sme si všimli už pár dní dozadu, nikdy však nevyfučal úplne. Keďže sme si varili samé dobroty, predpokladám že sme pribrali a to urýchlilo jeho koniec. Pobalili sme veci a premýšľali čo s načatým dňom. Trajekt nám odchádzal o pol štvrtej, nechceli sme sa preto zbytočne zdržovať mimo Bastie. Danka navrhla morskú jaskyňu, ktorú našla na mape, kúsok za dedinou Sisco.
Auto sme odparkovali na rozšírenej krajnici vedľa cesty. Pod nami bol strmý zarastený svah, ktorý končil útesmi pri mori. Neochotne sme sa predrali pichľavými kríkmi, na ktoré sme mali trpké spomienky z túry na Uomo Di Cagna a zostúpili sme až k obrovským balvanom, z ktorých bol vidieť mohutný vchod do jaskyne. Podľa Dankinej výšky, ktorú som využil pre prirovnanie, mohol byť asi osem metrov vysoký a priamo nad ním sme mali odparkované auto.
Jaskyňa ma celkom prekvapila. Hneď za vstupom začalo strmé stúpanie po balvanoch niekoľko desiatok metrov cez veľký dóm. Na konci stúpania som mohol byť vyššie ako cesta. Pred sebou som videl ďalšiu, tento raz nízku chodbu, ktorou sa dalo pokračovať do útrob skalného pobrežia. Bohužiaľ som podcenil situáciu a nechal si čelovku aj telefón v aute. Jediné svetlo, ktoré mi svietilo na cestu bol blesk fotoaparátu, a tak som šťastie ďalej neskúšal. Vrátil som sa za Dankou, ktorá ma čakala o kus nižšie a vyrazili sme naspäť k autu.
Mali sme stále dosť času a zhodli sme sa na tom, že si pred odjazdom domov nakúpime nejaké originálne korzické potraviny. Celý trip sme poňali veľmi nízkonákladovo a tak sme usúdili, že posledný deň môžeme minúť veľa peňazí. Vyrazili sme preto do nákupného centra La Galerie La Rocade Furiani, kvôli ktorému sme museli prejsť celú Bastiu. V centre má svoje sídlo Casino, jeden z najväčších obchodných reťazcov s potravinami na ostrove (niečo ako u nás Tesco). Mali sme len malú predstavu o tom, čo privezieme domov, no nečakali sme, že nás obchod pohltí a vypľuje o stovky eur ľahších.
Nájsť korzické potraviny v tomto francúzkom reťazci nie je vôbec zložité, domáce produkty sú prehľadne označené. Ako prvé nás zaujali klobásy s bielou plesňou, ktoré sme už raz skúšali na raňajky. Ja som zablúdil do uličky s alkoholom, kde ma oslovila korzická whisky značky P&M. Danka zase skúmala vína, ktoré sa vyrábajú v severnej časti ostrova na polostrove Cap Corse, no nakoniec okrem nich skončili v košíku aj sladké likéry. Pribudli nám zaujímavé bylinkové syry a nesmel chýbať ani džem z planiky, ktorá rastie všade na ostrove. Tento džem je oveľa sladší ako tie, ktoré sa predávajú v našich končinách. Na skúšku sme zobrali viacej druhov paštét, ktoré sa vyrábali z diviny, polodivokých prasiat, či dokonca s príchuťou myrhy.
Nákupom sme strávili takmer dve hodiny a pri tom túlaní pomedzi regále stihla Danka stratiť telefón. Bola tak zažraná do výberu nejakých sušienok, že si ho položila na policu a keď si vybrala, odišla a nechala ho tam. To, že ho nemá zistila až o pár uličiek ďalej, no našťastie ho nikto nezobral a čakal na ňu odpočívajúc medzi tovarom. S plným košíkom sme sa vybrali k pokladni. Suma nepríjemne naskakovala, až preskočila za hranicu 300 eur. S tým čo sme nakúpili by sme s kľudom nakŕmili (alebo opili) menší regiment.
Po nákupe a obede v aute sme vyrazili do prístavu, kde sme sa postavili do kolóny na trajekt. Boli sme tu medzi prvými. Keď po hodine otvorili rampy, odparkovali sme auto v útrobách lode a vydali sa na palubu. Cieľom bolo chytiť si luxusné miesta na lehátkach s výhľadom na mesto. Mali sme šťastie, Danka našla dve miesta na najvyššej palube. Keď trajekt vyplával, s nostalgiou a trochu aj smútkom sme sledovali vzďaľujúci sa ostrov. Zdalo sa nám to tak dávno, čo sme ho z trajektu uvideli prvý krát a tých štrnásť dní na ostrove ubehlo ako voda.
Asi hodinu a pol po vyplávaní sme už ostrov vôbec nevideli. Na obzore sa však začalo iné divadlo. Zapadajúce slnko ožiarilo nebo oranžovou farbou a morská voda dostala temný nádych. S odchádzajúcim dňom nás očarila tmavá silueta ostrova Capraia. Pekná bodka za naším výletom do stredomoria, ktorú by sme si kedykoľvek zopakovali.
Predchádzajúce časti
1. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Perla Stredomoria na dosah
2. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Kolíska renesancie a chladné ráno na Stredozemnom mori
3. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Monte Cinto a boj o život
4. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Najkrajší výhľad na západné pobrežie ostrova
5. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Pekelné poobedie na Capo di Muro
6. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. V magickom údolí obklopenom horami
7. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Kamenný chaos a krvavé popoludnie v nádhernej divočine
8. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Nočný prepad a historické mesto na útesoch
9. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Malebná rieka v objatí skalnatých masívov
10. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. V srdci ostrova s nekonečným výhľadom
12. Denník nádejného dobrodruha, Korzika. Mohutný skalný most ukrytý pred turistami
